História

Charakteristika erbu a vlajky obce
Erb, spolu s pečaťou a vlajkou, predstavujú trojicu základných symbolov obce.
Erb obce Dedačov: v modrom štíte strieborna sova sediaca na zlatom pni, vyrastajúcom zo zeleného vŕška, pri jeho pravej päte pravošikmo vyrastajúci zlatý tulipán na zlatej listnatej stopke. Pečať obce Dedačov: v strede pečatného poľa sa nachádza historický symbol, ktorý predstavuje sova – výr sediaci na pni, pri pravej päte, ktorého vyrastá kvet.
Vlajka obce Dedačov: pozostáva zo štyroch pozdĺžnych pruhov vo farbách bielej (3/8), modrej (1/8), žltej (3/8) a zelenej (1/8). Vlajka má pomer strán 2:3 a ukončená je troma cípmi, t.j. dvomi zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Dedačov leží v údolí ľavého prítoku stredného Laborca, v nadmorskej výške okolo 222 m.
Prvý doklad o Dedačove je v mandáte kráľa Ferdinanda I. z roku 1543, ktorým kráľ poveril Leleský konvent, aby vyšetril príčinu rozporov medzi rodinami šľachticov Drugetovcov ohľadne ich podielov vlastníctva na majetkoch humenského panstva, teda aj Dedačova. Vzhľadom na zemepisnú polohu Dedačova, najstaršiu správu o ňom a vývoj osídlenia blízkeho okolia predpokladáme, že tamojšie sídlisko založil šoltýs s usadlíkmi v 15. storočí.

Dedačov bol v 16. – 17. storočí vo vlastníctve Drugetovcov ako majetková súčasť ich humenského panstva.Okolo polovice 16. storočia obyvatelia dedačovské sídlisko opustili. Z druhej polovice 16. storočia niet správ o tom, že by tam žili valasi, sedliaci, prípadne želiari. Nové sídlisko vybudovali novoprisťahovalci za spoluúčasti šoltýsov koncom 16. storočia. V roku 1610 boli dedačovské želiarske domácnosti zdanené od štvrť porty, v roku 1635 sedliaci aj želiari spolu od štvrť porty.

Začiatkom 17. storočia žili v Dedačove dve šoltýske, pričom každá vlastnila pozemky celého šoltýstva. Okolo roku 1623 jedna Šoltýska rodina mala pozemky trištvrtinového šoltýstva, druhé šoltýstvo už bolo opustené. Sedliacke domácnosti boli tri a hospodárili na polovičných usadlostiach Hoci väčšina pozemkov bola opustená, dve domácnosti boli želiarske. Šoltýs aj sedliaci mali primerané povinnosti platiť daň a odovzdávať dávky roľníckych produktov zemepánom, teda obdobné, aké mali napr. obyvatelia v Topoľovke.

Obyvatelia Dedačov postupne opúšťali. Okolo roku 1690 boli nielen obidve šoltýstva, ale aj bývalých päť sedliackych usadlostí opustené. Ešte v roku 1715 nemal Dedačov obyvateľov. Obnovená dedina mala v roku 1720 osem sedliackych domácností.